Čo je mojim poslaním

Niektorí ľudia mi hovoria: si taká cieľavedomá, dravá, usmievavá, obetavá.. taká typická "levica". Áno, podľa zverokruhu som "lev" - ktorý má okrem menovaných aj viacero negatívnych vlastností - ako každé znamenie zverokruhu, čiže treba si len správne vybrať :) Čo sa mojej cieľavedomosti týka, keby ste ma poznali v mojich 10tich či 15tich rokoch, dokonca ani v 20tke by nikto nepredpokladal, že raz budem riadiť tím ľudí, ktorý pomáha. Ako som sa k tomu dostala? Nuž, sama neviem. Od detstva bolo mojim snom učiť ľudí, často som sa hrávala na učiteľku. Keď som bola štvrtáčka, akosi prirodzene ma postretla túžba pomáhať mojim slabším spolužiačkam (aby nezostali negramotné a čo-to v živote dosiahli) a tak sme po vyučovaní trávili ešte dlhé chvíle vysvetľovaním, opakovaním a prípravami na písomky. Už vtedy som mala pocit, že to má zmysel a tešila som sa, keď som ich na hodine matematiky pohľadom povzbudzovala, aby si spomenuli na predchádzajúce popoludnie a oni dali svoju odpoveď aspoň na trojku a vyhli sa prepadnutiu. O pár rokov neskôr, keď za mnou niektoré zo spolužiačok prichádzali prosiť o kúsok jedla, mojou túžbou bolo zaobstarať veľkú záhradu, v ktorej ich naučím pestovať zemiaky či zeleninu, aby si jedlo obstarali sami. Vtedy to bola len predstava, ktorá ma popri bežných životných radostiach a starostiach prenasledovala dlhé roky. Keď som sa ocitla ako ekonómka v jednej organizácii, stretla som tu mnoho ďalších takých "spolužiačok", ktoré nemali vlastnú strechu nad hlavou a boli odkázané na pomoc iných. Bola som rada, že som súčasťou organizácie, ktorá im tú pomoc dokáže poskytnúť. Nadišiel čas opustiť istotu zamestnávateľa (zvláštne, že slovo "istota" bola v názve organizácie, ktorú som musela viac-menej nedobrovoľne opustiť). Rozhodovanie bolo rýchle a krátke. Chcela som pokračovať v konaní dobra. Vedela som, že sama toho veľa neurobím. Po (veľmi) krátkej úvahe som sa rozhodla zriadiť denný stacionár - vzniklo Centrum pomoci Dúhový domček (v tom čase -v roku 2013 - prívlastok "dúhový" ešte nebola nadávka a dúha predstavovala rôznorodosť všetkých ľudí a spájanie ich svetov, ale tiež biblickú nádej na lepšie časy). Ľudí, ktorí potrebovali pomoc bolo mnoho. Boli tu najmä rodiny s deťmi so zdravotným postihnutím - ženy, ktoré nepoznali voľno, pokojnú noc, dovolenku, lebo ich deti si vyžadovali nepretržitú starostlivosť. Denný pobyt v stacionári bol prínosom nielen pre rodičov, ale aj pre deti (hoci už dospelé) samotné. Po kríze (najmä po úpadku stacionárov "vďaka" Smearákom), som našla spôsob, ako pomáhať ďalej. Dnes v Centre pomoci Domček ("dúhový" sme radšej vypustili, aj keď rôznorodosť aj nádej u nás naďalej žije) pomáhame stovkám ľudí v celom okrese. Ľuďom bez domova, osamelým matkám ale aj otcom, dlhodobo nezamestnaným, ženám "na úteku" (pred manželovým násilím), ľuďom, ktorí sú "stratení" alebo bezradní. A ako to súvisí s mojou "vysnívanou" záhradou? Dnes v Centre pomoci Domček funguje komunitná záhrada, o ktorú sa starajú aj ľudia v ťažkej životnej situácii. Za pomoc v záhrade dostanú oblečenie, potraviny či produkty záhrady. Dokonca sa tu učia variť zo surovín, pretože mnohí variť nevedia alebo varia len z polotovarov. Som presvedčená, že takáto pomoc má zmysel. Nedokážeme pomôcť všetkým. No môžeme pomôcť mnohým.