Zamyslenie: nie je pomoc ako pomoc

Určite ste už stretli človeka pred obchodným domom, ktorý pýtal peniaze na jedlo. Ako ste zareagovali? Ja väčšinou odpovedám (slušne) "nemám hotovosť, platím kartou, ale môžem Vám dať pečivo, čo som práve kúpila" (to zaberá a žobrajúci sa otočí a ide hľadať ďalšiu "obeť"), Pritom si pevne držím kabelku, aby som neprišla o peňaženku. Žobranie často vynáša viac ako poctivá práca. Keby to tak nebolo, žobrajúcich by nebolo (nebudú predsa robiť niečo, čo ich neuživí). A určite ste sa stretli s prosbami o pomoc (napríklad na sociálnych sieťach), keď ľuďom zhorel dom, zaplavila voda alebo zúfalá matka žiada o príspevok na nákladnú liečbu jej dieťaťa. Ako reagujete v týchto situáciách? Mňa väčšinou zaplavia myšlienky, ako by som mohla pomôcť. Áno: nie je pomoc, ako pomoc. A tu je dôležitý moment, kedy je potrebné rozlišovať, kto pomoc potrebuje, kto vás len zneužíva (lebo sa zneužívať necháte) a kto pomoc potrebuje ale nevie o ňu požiadať. A tu sa dostávame k profesionalizácii pomoci. Ako pomáhať, komu pomáhať, ako sa nenechať zneužiť. Tu platí, že nie každý, kto  dokáže kvetnato, plačlivo, uveriteľne a najmä vytrvalo "prosiť", pomoc naozaj potrebuje. V našej organizácii to riešime tak, že si človeka vypočujeme a skôr ako pomoc poskytneme, overíme si, aká je v skutočnosti jeho situácia. Zavoláme na obecný úrad, opýtame sa susedov a verte, často zistíme, že veci sa majú úplne inak. Uvediem príklad: Prišiel za mnou kolega (čerstvo nastúpil k nám ako sociálny pracovník), že vonku čaká chalan, ktorý pýta peniaze na vlak, lebo práve vyšiel z decáku a potrebuje sa dostať ku starkej, ktorá na neho čaká. Práve vyšiel z decáku a nemal pár eur na vlak .. to je dosť podozrivé. Pýtam sa: kde býva starká? Chlapec: v nejakej dedine pri Žiari nad Hronom. Ja: kde presne? Chlapec: Neviem. Ja: Tak ako si kúpiš lístok, keď nevieš kam potrebuješ ísť? Pozri na mape, ktorá dedina to je a my ti lístok kúpime. Chlapec hľadí na mapu a po chvíli určí dedinu, kde údajne starká býva, povie nám aj jej meno. Odídem do vedľajšej kancelárie a volám na obecný úrad. "Taká obyvateľka tu nebýva, ani nikto z kolegýň o takej pani nepočul" odpovedal mi starosta. Hovorím kolegovi: vidíš, podľa tohto vieš, že chlapec klame a potrebuje si len kúpiť cigarety alebo alkohol. To bol prvý "sklamaný" zážitok môjho kolegu, ktorý nastúpil do práce s veľkou túžbou pomáhať. Ešte niekoľko takých zážitkov a človek to môže "zabaliť". No nemôže nás odradiť pár klamárov, či skôr nešťastníkov, ktorí klamstvo používajú na to, aby prežili (skús prečítať ešte raz) áno, potrebujú prežiť a jediné, čo funguje, je klamstvo, lebo svet či štát im nedokáže pomôcť inak. Klamstvo (a následne cigarety či alkohol, v horšom prípade drogy) je jediné, čo im pomôže prežiť najbližších pár hodín. Vráťme sa k chlapcovi, ktorý pýtal peniaze na vlak. Ako mu pomôcť? Peniaze (ktoré použije na jedlo, cigarety alebo alkohol) mu pomôžu na pár hodín. Jeho situácia si však vyžaduje úplne iné riešenie. Ak by sme "naleteli" na jeho trik s cestovným lístkom, my by sme boli spokojní, ako sme chlapcovi pomohli, v skutočnosti je táto pomoc neefektívna. Odhalili sme chlapcovo klamstvo a konfrontovali ho. Priznal, že klamal. Zrazu pred nami stál pokorný človek, ktorý priznal, že už je niekoľko dní na ulici a robí to, čo ho naučili "kamaráti z ulice". Dozvedeli sme sa, že skúsil drogy a že ich potrebuje. Skontaktovali sme sa s jeho rodinou a časom sme ho presvedčili na protidrogové liečenie. Žiaľ, tu príbeh končí, pretože chlapec sa odmlčal a už sme nemali o ňom informácie ani od rodiny. Hreje nás presvedčenie, že sme mu dali šancu na nový život, aj keď nevieme ako pokračuje. Skutočnosť, že ho nevidíme "na ulici", nám dáva nádej, že sa z blata bezdomovectva dostal. To je len jeden príbeh zo začiatku existencie Centra pomoc Domček (zrejme preto tak utkvel v pamäti). Prišlo mnoho ďalších, ženy, ktoré utekali spolu s deťmi pred tyranom, rodiny, ktoré zasiahol požiar a za pár minút prišli o dom, ktorý si roky budovali. Rodiny, ktorých život visel na vlásku, keď videli ako im voda odnáša časti domu. Ženy s deťmi, ktoré sotva utiekli pred krutou vojnou na Ukrajine. Rozvedené či ovdovelé ženy, ktoré sa sami starajú o svoje deti a bez pomoci by nemohli chodiť do práce, ktorá ich živí. Rodiny, ktoré boli zadlžené a prišli o bývanie. Ľudia, ktorí sa nedokážu postaviť "na vlastné nohy", lebo nevedia nič robiť a nedokážu si zarobiť. Ľudia, ktorí žijú bez vody či elektriny, nevedia variť, nevedia hospodáriť.  Stovky príbehov, stovky situácií, keď je pomoc potrebná. A vôbec nemusí byť kvetnato, vytrvalo, prehnane opisovaná. Stačí sa pozrieť okolo seba a vnímať ľudí vôkol. Tomu učím mojich kolegov a našich zamestnancov.